MÁM PRIATEĽA, ALE MILUJEM ŠÉFA

MÁM PRIATEĽA, ALE MILUJEM ŠÉFA

 

“Ach baby, keď vás tak čítam, závidím vám, ja som na to šla presne naopak”. 

Milovala som. Tak ako sa len muž dá milovať. Poznávala som ho zo všetkých strán, vedela som o ňom všetko, teda aspoň som si to myslela. Chodil za mnou na staršom aute, nikdy nevystupoval dôležito alebo zazobane. Trávili sme spolu toľko času koľko sa dalo a môžem povedať že ho bolo viac než dosť. Tak som sa na neho namotala, že nebolo cesty späť. Bol to môj osudový muž. Žiadne hádky, zabávali sme sa na všetkom. Mali sme veľa spoločného, trávili sme veľa času na bicykli, na plavárni, no najmä na chate. To miesto malo úžasné čaro. Vôňa lesa, praskajúce drevo v krbe, horiace sviečky a my. Bolo jedno či sme hrali karty, na gitare alebo sme sa milovali. Vždy to malo čaro. Správal sa ku mne ako ku jedinej. Ku jedinej na svete, pred ktorou sa klania celý svet. Na žiaden dátum nezabudol. Oslavovali sme takmer každý spoločný deň. Ale aj dokonalá rozprávka má svoje chyby. To, že má firmu som sa dozvedela, keď už som ho ľúbila. Preto ma neskutočne urážalo, keď ma niekto tituloval zlatokopkou. Nikdy som nič nechcela zadarmo, nikdy som to nezneužívala.

 

Tolerovala som sj jeho manželku

 

No potom prišiel moment, kedy som sa dozvedela, že má ženu a dieťa. Vraj mi už spomínal, že mu píše kontrola. Ani vo sne by mi nenapadlo, že pod kontrolou myslel ju. Chcela som cúvnuť, no nešlo to. Nedokázala som sa ho vzdať, aj keď to bolo jediné rozumné riešenie. Po našom spoločnom roku mi oznámil, že jeho manželka chce dieťa. Myslím, že opis ako keby mi vyrvali srdce z tela je dosť slabý. Nenávidela som sa, nevládala som. Ako keby toho nebolo dosť, doma prišli na to, kto je zač, ten s kým sa stretávam. To bolo ďalšie peklo. Sestra mi hnusne nadávala, ponižovala ma a ubližovala takými slovami, že som mala chuť zomrieť. Denno denne som bola v strese a pýtala sa sama seba, či to má takto ďalej zmysel. Nič sa mi nedarilo, všetko sa rúcalo, no on pri mne vtedy stál. Postupne sa to nejako utriaslo a začala som si zvykať na takýto život. 

 

V práci na mňa každý zazeral

Po čase sa ma spýtal, či by som nechcela u neho pracovať. No jasné, byť pri ňom denne, bol môj sen. Avšak mala som kolegyňu ktorá nás spolu s ním vídala a spravila mi pekné meno vo firme. Nastúpila som do novej práce, kde po mne zazeral úplne každý a ja som netušila prečo. Neskôr som sa dozvedela, že môj milenecký vzťah je vo firme verejným tajomstvom. Bola som k smiechu, všetci sa mi odvracali. Pracovala som v jednej dcérskej firme (bola súčasťou areálu jeho firmy) ako asistentka reklamy a predaja. Tam som pracovala asi rok a potom, keď dala jeho účtovníčka výpoveď, premiestnil ma k sebe za asistenku. Pracovať spolu s ním a jeho manželkou bol kríž, no nasadila som si ho na plecia sama, takže som sa nemohla sťažovať. Ako ubiehali dni, týždne nenávidela som svoj život viac a viac. Túžila som niekoho doviesť domov, bývať a mať s ním deti.., no nebola som ochotná a ani schopná ukončiť niekoľkoročný vzťah nevzťah, ktorý mi dával chuť žiť.

 

Zatajila som priateľa

 

Niekoho som spoznala. Najskôr sme si len písali, potom sme sa začali stretávať, až som zistila že on je možno práve ten, čo mi môže pomôcť vyliečiť sa. V mileneckom vzťahu so šéfom som sa naučila dosť k sebeckosti. Samozrejme, aj on bol sebecký, bola som len jeho a on to veľmi dobre vedel. Nemohla som mu povedať o tom, že sa mi niekto páči. No to som nevedela, že mal moje heslá ku všetkým sociálnym sietiam a o všetkom vedel. Stala sa zo mňa klamárka, čo mi nevedel odpustiť. Ani sa mu nečudujem. Zničila som vzťah založený na dôvere. Nikdy som mu o ničom nemusela klamať, no priznať sa k novej známosti by bol jasný koniec a toho som sa bála. No ale koniec aj tak prišiel.

 

Po troch rokoch stále plačem

Z každodenných 300 správ, čo sme si napísali zrazu nebola ani jedna. Stretávala som ho v práci každý deň. Bol tak blízko no zároveň tak strašne ďaleko. Nevedeli sme sa rozprávať ani súkromne ani pracovne. Vtedy som pochopila, čo je to mať skutočné depresie. Keď máte z pocitov neznesiteľnú bolesť v žalúdku, keď nemáte na nič chuť, len ležíte, ľutujete sa a neprestajne smoklíte. Sú to už skoro 3 roky a nie som vyliečená. Chýba mi aj napriek tomu, že sedím v kancelárií vedľa neho. Aj napriek tomu, že každý večer chodím spávať s iným mužom, myslím na neho. Žiarlim na jeho manželku. Na každú, s ktorou sa odvtedy stretol. Bol a aj zostane mužom môjho srdca a preto stále nie som schopná dať výpoveď a odísť aj napriek tomu, že tu mám len stres. 
 

Zapojíte sa do diskusie a poradíte svojej kolegyni ako sa vyliečiť z nešťastnej lásky?